22.11.2007
Moje autíčko musí pekne tikať! - Rozhovory
Pochádza z hereckej rodiny a divadlo je pre ňu prirodzeným prostredím. Hoci je herečka, ráta s tým, že v živote bude robiť niečo iné a nebráni sa ani podnikateľskému prostrediu. Rada fotí, maľuje a auto je pre ňu výborným relaxom. Kristína Farkašová (25)
Čím vás zlákali dosky Radošínskeho naivného divadla?
Je mi veľmi sympatické. Nechýba mu humor, tanec, pesničky... Je to akási forma kabaretu, ktorá mi sedí. Žiadne psychologické herectvo.
Naše divadlá sú povestné neprajníctvom, intrigánstvom, narušenými vzťahmi. Ako je na tom to vaše?
Tieto neduhy samozrejme neobchádzajú ani nás. Ale myslím, že nie až v takej miere ako inde. Nás trápia skôr vzťahy. RND je špecifické tým, že veľmi často chodíme na zájazdy a bývame spolu niekoľko dní v kuse. Z toho vyplýva ponorková nemoc, vyčerpanie a následné konflikty. Potom je trochu nepríjemné s niektorými kolegami hrať. Ale viac je tých pekných stránok. Mám v Radošínskom veľa dobrých kamarátov, s ktorými sa vieme zabaviť, zasmiať. V rámci zájazdov chodievame na veľmi pekné miesta na Slovensku, ale navštívili sme napríklad aj Londýn s predstavením pre zahraničných Slovákov. Prijali nás pekne a po každom vystúpení nás čakalo standing ovations. Toto mesto milujem a pokojne by som tam chodila hrať každý týždeň.
Poznáte Londýn dôvernejšie?
Áno. Človek sa tam cíti tak príjemne anonymný a slobodný. Nikoho netrápi čo máte oblečené, alebo akú máte pleť. Rada sa tam strácam v dave. Viem sa tam doslova vygumovať zo sveta.
Čo vás v tomto meste baví najviac?
Všetko. Chodíme po úžasných obrovských trhoch, do divadiel na muzikály... Skrátka, oddychuje sa mi tam veľmi dobre.
Takže žijete divadlom aj v osobnom živote?
Hm, ťažko povedať. Keďže môj otec je herec, odmalička vyrastám v divadle a s divadlom. Takže ani neviem, či ním žijem. Keby bol môj otec traktorista na nejakom družstve, tiež by som to prostredie považovala za prirodzené. Vďaka tomu ani celebrity nevnímam ako celebrity. Mnoho z týchto ľudí totiž poznám už roky a nezdajú sa mi ničím zvláštni.
Vždy ste chceli byť herečka?
Nie. Keď som mala šestnásť chcela som, ale doma mi to vyhovorili. K divadlu som sa vrátila až keď ma zobrali bez akýchkoľvek skúseností do Radošínskeho. Takže hrám. Ale viem si predstaviť, že by som robila pokojne niečo iné. Vlastne aj robím. PR manažérku nového Divadla v podpalubí, ktoré pred zhruba mesiacom otvorili Roman Luknár s Adym Hajdu, maľujem na textil, zakladám si firmu, otváram internetový obchod. Tiež veľa fotografujem. Robím kamarátkam fotobooky, plánujem výstavu...
Cez leto ste sa ocitli aj pred kamerami. O čo išlo?
Nakrúcali sme komédiu Poslední Plavky. Teraz v novembri by mala mať v Česku premiéru. Ale neviem, ako dopadne. Producent Viktor Tausch s režisérom Mišom Krajňákom hovoria, že ani nevedia o čom ten film je. Že je to pre nich hlavne pekná spomienka na leto strávené s príjemnými ľuďmi pri jazere. Trochu sa bojím. Vlastne si myslím, že celý film bude len taký sled úletov a príhod...
Ako to vyzeralo mimo kameru?
Spoznala som známych českých hercov, fajn ľudí a výborne som sa zabávala. Bola som medzi nimi takmer jediná baba, takže sa o mňa všetci príkladne starali.
V svojom veku asi ešte veľmi relaxovať nepotrebujete...
Akože nie? To predsa potrebuje každý. Ja sa pol roka liečim z depresií a uvedomujem si, že oddych a staranie sa o duševné zdravie sú veľmi dôležité.
A ako sa o svoju duševnú pohodu staráte?
Môj najobľúbenejší relax je maľovanie A fotím. Hlavne ľudí. Za deň niekedy urobím aj 150 záberov. Moji známi a kolegovia si už zvykli. Toľko som ich otravovala, až rezignovali. Rada fotím aj kamarátky, ktoré nie sú vyslovene typy do módnych časopisov. Vyrábam im také krásne fotografie, že odo mňa odchádzajú so zvýšeným sebavedomím. K relaxu rátam aj varenie a moje zvery – čistokrvného orieška fenku Pompy, podľa ktorej sa bude volať moja firma BastArt, a kocúra Mačora. To je tiež taká pouličná zmes z útulku. No a nemôžem vynechať ani počítač s internetom. Ten keby mi zobrali, tak asi chytím absťáky.
Na čo najviac internet využívate?
Komunikujem z množstvom známych, čítam noviny, podpisujem petície, robím si testy v ženských časopisoch a občas si pozriem Nemocnicu v ružovej záhrade, keď ju nestihnem v televízii... Na tú som sa namotala.
Tú Markizácku?
Nemôžem si veľmi vyberať. My totiž doma chytáme signál na strunu od gitary... myslím, že to je E... a máme len dva programy. STV 2 a Markízu. To je taká prevencia, aby sme pri obrazovke stále nesedeli.
A čo dovolenky. Kde ich trávite?
V zahraničí pri mori. Stačí mi ho počuť a cítiť. No a u nás v Podbanskom, kde som v detstve chodila vždy na celé prázdniny. Dodnes mám k tomuto miestu citovú väzbu. Tam v tom tichu si viem úplne oddýchnuť.
Do práce pravidelne dochádzate z Chorvátskeho Grobu do hlavného mesta. Viete si predstaviť, že by ste túto cestu absolvovali autobusom?
To ťažko. Autobus tam chodí len asi päťkrát za deň. Najprv som jazdila starým favoritom, ktorý patril priateľovým rodičom. Nebolo to jednoduché. Volant bol bez posilňovača riadenia, takže než som niekam odbočila, vždy som sa riadne zapotila. Navyše o nejakej akcelerácii sa vôbec nedalo hovoriť. Keď som chcela niekoho predbehnúť, musela som vždy podradiť na trojku aby sa aspoň trošku rozhýbalo. Aj tak na mňa všetci trúbili... Teraz mám sympatické Punto, s ktorým som veľmi spokojná
Ako ste sa k nemu dopracovali?
My sme taká „Puntofilná" rodina. Vždy keď splatíme lízing na jedno, kúpime druhé. Otec si necháva nové a staršie putuje mame. No a pred rokom sa prvýkrát v histórii najstaršie Punto nepredalo, ale darovalo Kristíne. V rámci mojich narodenín, štátnic a Vianoc. A mama dodala, že to už mám aj veno.
Dá sa povedať, že ste už skúsená vodička?
Mám toho najazdené až až. Len do práce a späť urobím vyše 50 kilometrov. Niekedy dvakrát za deň. Už som si na ceste taká istá, že prestávam dávať pozor. Ale za šesť rokov som nemala ani jednu nehodu. Vlastne jednu áno, keď som zacúvala do nášho domu. Mala som totiž v kufri veľký nákup a nechcelo sa mi ho vláčiť cez celý dvor. Najhoršie bolo, že susedia sedeli cez ulicu a výborne sa na tom zabávali. Jedna jediná suseda prejavila trochu pochopenia. Nakoniec som sa na tom musela smiať aj ja.
Bavíte sa za volantom?
Určite. Už od pätnástich som chcela jazdiť. Dokonca sa mi o tom pravidelne snívalo. Vždy keď som sa viezla na sedadle spolujazdca, predstavovala som si ako podľa zvuku motora preraďujem rýchlosti. A keď som sa konečne v devätnástich dostala do autoškoly, už som všetko teoreticky vedela. Mala som výborného učiteľa, ktorý sa ešte viac pričinil, že mám jazdu v aute veľmi rada.
Čo vám na cestách prekáža?
Nemám rada vodičov , ktorí idú za mnou, nalepia sa mi tesne na kufor a vyblikujú. Myslela som si, že sú to mafiáni. Pravdu som zistila až keď ma kamarátka viezla v takom veľkom čiernom aute a robila presne to isté. Tlačila sa na auto pre nami vyblikávala. Takže žiadni mafiáni. To je moja kamarátka. Odhalila som ju. A ešte ma hnevajú magori, čo robia v hustej premávke myšičky a nákladiaky. Dnes som išla asi desať kilometrov za smetiarskym autom, ktoré som nemohla prebehnúť. To bolo hrozné!
A vodičské medzery? Zostali nejaké?
Priznám sa, mám klaustrofóbiu a dlho som nezvládala parkovanie v podzemnej garáži. Teraz je to už lepšie ale v minulosti ma pri tom doslova oblieval pot. Zle sa cítim aj na úzkych cestách – napríklad na bratislavskom starom moste. Keď ide oproti mne autobus, zatváram oči Vždy mám pocit, že je okolo mňa zrazu strašne málo miesta.
Čo musí auto mať, aby ste s ním boli spokojná?
Posilňovač riadenia, peknú farbu, hudobnú aparatúru, musí v ňom byť príjemná vôňa a .... ja mám rada tikanie smerovky. Takže musí pekne, výrazne tikať.
Máte nejakú nesplnenú motoristickú túžbu?
Náš vodič divadelného autobusu, Pavol Kotés, ktorý zastáva aj kumulovanú funciu osvetľovača mi sľúbil, že mi raz dovolí šoférovať jeho autobus. Na to sa veľmi teším.
Peter GALAN
(Písané pre Automagazín)
Komentáře
Přidání komentáře...